Martin Šugár - Švábožrúti (2021)

Toho dňa sme na večeru jedli šváby v paradajkovej omáčke. Bol to, samozrejme, nehorázny humus, ale po toľkých dňoch strávených plazením sa bahnom mi to bolo vlastne už úplne jedno. Veď je tam toho. Svet býval krutým miestom vždy, nielen počas vojny. 

„Človeče, uvedomuješ si, že práve žerieme chrobáky?” opýtal sa ma môj parťák. Volal sa Greg Hughes, bol poručík a kedysi býval mojím dobrým priateľom. To kedysi chcem obzvlášť zdôrazniť. Hughesovi totiž asi pred rokom a pol poriadne preplo v bedni a ostal akýsi divný. Neustále si púšťal staré albumy HIM a nedávno si dokonca začal dávať očnú linku.

„To sú šváby, nie chrobáky,” odpovedal som.

„Boha, Sam,” zahrešil Hughes a odsunul misku. Aj keď nebol z večere príliš nadšený, ústa mal celé zamazané načerveno. Hlad je najlepší kuchár, no nie?

„Ja len aby sme… vieš… boli presní.”

„To nič nemení na tom, že to nie je žrádlo pre človeka.”

Usmial som sa a strčil si do úst ďalšiu kopcovitú lyžičku švábích nožičiek. 

„To asi nie,” zahuhňal som.

Hughes gestom naznačil vracanie a ľahol si na rozmočenú zem.

„No, nech sme už konečne pri tej továrni, nech môžem spokojne skapať.”

„Skapať?”

„Jasné, skapať. Úprimne? Pozri ako žijeme. Pozri čo žerieme! Neviem sa toho už dočkať.”

„Máš tridsať. Celý život pred sebou.”

Hughes sa brechavo zasmial. 

„Deculko naivné. A ty si myslíš, že zničením tej továrne sa to celé skončí?”

Odložil som lyžicu aj misku a venoval mu prekvapený pohľad.

„A nie?”

Hughes sa znovu posadil.

„Si debil? Jasné, že nie. Je ich viac a kotia sa ako potkany. Nemáme šancu.”

Už ma začínal svojim neustálym negativizmom srať. OK, beriem, mal depky, bol divný, ale po mesiaci počúvania týchto drístov počas plazenia sa v bahne, žratia švábov a pitia vlastného moču mi fakt začal liezť pekne na nervy.

„Veď preto ideme zničiť tú továreň. Je to posledná továreň na plastové modely v Britanii.”

„Dobre hovoríš, Británii. A čo zvyšok sveta?” Hughes nevyzeral, žeby ho moje argumenty presvedčili.

Zaklipkal som zablatenými mihalnicami.

„To… už nie je naša starosť, nie?”

„Ha!” vybrechol znovu Hughes. „Pre toto neznášam ľudí. Sebestrední chuji. Fakt mi to tu nebude chýbať, keď konečne otrčím kopytá. Snáď to bude už čoskoro. Dobrú.”

Ľahol si na bok a takmer ihneď som začul rytmické chrápanie. Chcel som mu ešte niečo odvrknúť, ale nestihol som. A... vlastne som ani nemal čo.

 

***

 

Aby ste boli v obraze, toto nebola len taká obyčajná vojna! Vlastne si ani poriadne nespomínam na to, ako to začalo. Alebo nie, vlastne spomínam! Bolo to približne šesť rokov dozadu.

Nejakí premotivovaní vedci z Nemecka alebo odkiaľ, vlastne je to úplne jedno, chceli potešiť deti. A vybrali si na to ten najdebilnejší možný spôsob. Začali vyrábať plastové modely vojenskej techniky s motorčekmi a umelou inteligenciou. Zo začiatku šlo všetko ako po masle, modelári po celom svete boli šťastní ako blchy, avšak krátko na to sa to všetko posralo. Posralo sa to grandióznym spôsobom.

Bohvie ako sa to vlastne stalo, ale jedno lietadielko dostalo dar sebauvedomenia. Strašne ho rozčúlilo, že nie je originálom, že je len akousi atrapou väčšieho a zlovestnejšieho lietadla, ktoré kedysi prinášalo smrť a strach. Ono chcelo tiež desiť a zabíjať ľudí, nechcelo im byť na potešenie! A tak tento Karl Marx medzi modelmi lietadielok spísal svoju filozofickú knihu a založil nové názorové hnutie, ktorého členmi sa mohli stať najprv len iné modely lietadielok, neskôr prakticky všetky modely vojenskej techniky. 

My ako ľudstvo sme to síce brali zo začiatku ako srandičku, ale smiech nás prešiel po tom, keď lietadielka otvorili prvé tábory, kam nahnali ľudí a postupne ich začali zabíjať. Znie to debilne, ale až vtedy reálne NATO a OSN došlo, že živá vojenská technika, ktorá chce zotročiť ľudstvo, bola, je a bude obrovský problém.

Znie to možno komicky, ale predstavte si armádu lietadielok s funkčnými zbraňami. Stovky. Ba čo stovky, tisícky lietadielok s malinkými, ale reálnymi guľometmi a raketkami. Jeden nálet dokázal zmasakrovať stredne veľké mesto do piatich minút. Nekecám.

Poviete si, taká hovadina! Blbé lietadielka, veď tak ich prestaneme vyrábať a tie existujúce zošrotujeme alebo spálime… alebo zničíme, hocijako, len nech to je rýchlo. Nedalo sa, verte mi. Prekliati plastoví Hitlerovia s krídelkami! Politici začali čoskoro prehlasovať ako je toto koniec ľudstva ako ho poznáme, neskôr dokonca koniec sveta. Svojím spôsobom mali pravdu. Na svete žila po piatich rokoch už ani nie miliarda ľudí. Väčšina z nich v rôznych jaskyniach, atómových krytoch a podobne. Vlastne som sa Hughesovi ani nečudoval, prečo videl budúcnosť tak čierno.

No ale ešte stále sme tu boli my, odvážni vojaci. Nie, dobre, to odvážni škrtnite. Proste len vojaci. Len vďaka nám nebolo ľudstvo už dávno kompletne vyhladené. Podarilo sa nám postupne zničiť všetky veľké továrne na plastové modely v Británii! Všetky totižto už dávno ovládali samotné lietadielka a chrlili tak svoje nové a nové kópie. Hneď ako sme ale povyhadzovali mnohé továrne do vzduchu, razom bolo citeľné, že ich počty začali klesať. Táto bitka sa dala vyhrať! A pred nami bola posledná, tá najväčšia továreň. Ja a Hughes sme sa mohli stať hrdinami. Nie, my sme boli predurčení stať sa hrdinami!

 

*** 

 

„Kámo, ja ju už… vidím?” ukázal som smerom na horizont.

Hughes si utrel z tváre blato a zadíval sa svojim unudeným, prázdnym pohľadom na miesto, kam som ukazoval.

„Hej, to je ono,” sucho skonštatoval.

„Hej, to je ono? To je všetko, čo k tomu povieš?”

„A čo mám? Juchú?”

Zúrivo som stisol pery.

„Ty dement, tam pred nami je koniec vojny.”

Hughes si uchechtol.

„Koniec? Alebo možno len začiatok tej skutočnej vojny, nie?”

„Tebe škoda vôbec dačo hovoriť,” odpľul som si. „Skontroluj aspoň, či tam máš tie debilné bomby.”

Kráčali sme bez slova ďalej, blato po kolená.

 

***

 

„Prepáč, ja som to tak nemyslel,” ozval som sa po chvíli.

„Čo?”

„Toho dementa. Nechcem, aby sme sa hádali.”

„Ani ja, človeče, neboj. Ja chcem niečo úplne iné.”

„A to?” opýtal som sa.

„Konečne skapať.”

V duchu som sa prežehnal a poprosil toho hore, nech mi dá silu nevylepiť mu zo dve zauchá.

„Tak načo to celé robíš?”

„Čo celé?” Hughes prekvapene zavrtel hlavou.

„Túto akciu. Ideš zachrániť ľudstvo. My dvaja spolu ideme zachrániť ľudstvo.”

Tlmený smiech.

„To ty ideš zachrániť ľudstvo. Ja sa idem konečne zabiť.”

Chvíľku som nevedel nájsť tie správne slová.

„A čo ti teda bráni zabiť sa teraz tu? Prečo práve tam?”

„Hmm. Dobrá otázka. Vlastne nič.” Z vrecka vytiahol revolver a namieril si ho presne na pravý spánok.

„Kristaboha, ty chuj,” zvrieskol som sa priskočil k nemu. Okamžite som mu zbraň vyrazil z ruky. S čľupnutím pristála v hustom bahne a s tichým blob sa stratila pod hladinou.

Čakal som hocijakú reakciu, len nie ten záchvat smiechu, ktorý nasledoval. Hughes si sadol a od smiechu sa až chytal za pupok.

„Tebe to príde smiešne?”

„A ako, kamarát,” chechtal sa. „Ale ďakujem, si asi jediný na tomto svete, komu ešte reálne záleží na tom, či som otrčil kopytá, alebo nie. Aj keď neviem prečo vlastne.”

„Lebo sme priatelia, nie?”

Hughes sa prestal smiať. Neodpovedal, vytiahol revolver z bahna a po chvíli ho bez slova opäť zahodil.

„Prečo?”

„Nepoužiteľné. Plné blata. Tým by som už nezabil ani švába na večeru.”

Vykročil smerom k nebezpečne sa približujúcej továrni.

 

***

 

A tak sme boli konečne tam. Na tom prekliatom mieste, kde sme to mali raz a navždy vybaviť.

Továreň bola obrovská, z pálených tehál, obitá a celkovo pôsobila, že najlepšie roky mala už dávno za sebou už za Churchilla. Len hlasný huriavk a buchot, ktoré sa ozývali zvnútra, napovedali, čomu vlastne slúži.

„A je to tu,” usmial sa Hughes.

Huh?”

„Posledná hodina, ktorú musím stráviť na tomto podrbanom svete.”

Prvýkrát vyzeral reálne šťastne. Neodpovedal som.

„Prestaň blbnúť a vytiahni tie bomby.” 

Tiež som začal vyberať z batoha tie moje a začal som ich lepiť na stenu.

„Stop, chujko,” oslovil ma.

„To s kým sa bavíš?” osopil som sa naňho.

„Pokoj, pokoj. Ja len, že takto to nepôjde.”

„Čo myslíš?”

Zúrivo krútiac hlavou znovu odlepil semtex zo steny.

„Musíme to zaniesť dovnútra. Zničiť to celé zvnútra. Toto nebude stačiť.”

Chvíľu sme na seba pozerali úplne bez slov.

„Ty tam chceš skapať, ja viem.”

Neodpovedal, len mi s úsmevom podal vysielačku.

„Načo?”

„Budem ti zvnútra volať.”

Mlčal som.

„Prosím,” dodal.

Prikývol som a podal som mu svoj batoh.

 

***

 

A tak som tam ležal, blato až za ušami, vysielačka pritisnutá k ústam, a netrpezlivo som pozoroval továreň. Už prešlo vyše desať minút a stále nič. Aj mi napadlo, či je Hughes ešte vlastne vôbec medzi živými, či ho nedostali lietadielká skôr, než sa jemu podarilo dostať ich. Rýchlo tom ale tú myšlienku zahnal. Je živý. Musí byť.

A vtom to prišlo. Tiché zapraskanie.

„Sam?”

„Hughes?”

Z vysielačky sa ozval tlmený smiech.

„Človeče, tomu by si neuveril. Toto je úplne šialené.” Hughes sa smial, ale nebol to príjemný, šťastný smiech. Išlo z neho zúfalstvo a mne z neho prebehol po chrbte mráz.

„Čo si tam našiel?”

„Poklad, chlape, poklad. Každopádne, prehrali sme, ľudstvo je kaput.”

„P-prečo?”

Hlasné dychčanie.

„Kámo, oni sú rozumnejší než sa zdajú, svine plastové podrbané. Už roky si totižto budujú nové, podzemné továrne.”

Preglgol som.

„Zopakuj mi to, prosím.”

„Podzemné továrne, majú ich celé kopy. Po celej Británii, ale aj po celom svete. Neustále produkujú nové a nové lietadielká. Podľa plániku, čo som tu našiel, by ich už mohlo byť celosvetovo aspoň dvadsať miliárd.”

Koľko?! „Ja… čo ideme robiť?”

Smiech.

„No ja sa lúčim, už to bude váš problém.”

„Nie, nie, nie, počkaj ty debil…. Zober ten plán a poď von, zoberieme ho na velite…”

Nestihol som dopovedať. Oblohu ožiaril obrovský výbuch a na všetko navôkol sa zniesol v okamihu prach.

Do riti, pomyslel som si a zahodil vysielačku čo najďalej.

Dnes budem jesť šváby asi sám.