Tma sa mu zniesla na oči a na tvár. Napĺňala mu pľúca. Nespomínal si, že by mal nočnú moru. Z ničoho nič sa zobudil a zachvátil ho šialený, detský, iracionálny strach. Dieťaťom už ale dávno nebol a na nič nadprirodzené neveril.
Cez deň.
Teraz len silno stískal viečka, aby nezachytil ani len záblesk niečoho, čo by mohlo zmeniť jeho presvedčenie. Srdce mu bilo ako šialené.
Hrdinsky si vytiahol perinu len po uši, a nie cez hlavu, a započúval sa do ticha, akoby očakával, že začuje kroky starého nepriateľa. V skutočnosti to urobil, aby v sebe znova prebral racionálneho muža, za akého sa pokladal. V noci nie je svet iný ako cez deň. Len ho nemôže vidieť, to je všetko.
Rodičia spali, no zo spálne sa neozývalo upokojujúce chrápanie, iba ostražité ticho, akoby aj oni len ležali v posteli a načúvali. Lenže to už jeho telo vzdalo hru na malého chlapca a únava začala víťaziť nad strachom. Myseľ mu ovládla blažená prázdnota stavu medzi spánkom a bdením.
Znovu sa zobudil. Počul to tak jasne, až mu po chrbte prešli zimomriavky. Jemné vŕzganie, presúvanie nábytku alebo otváranie dverí, rázny, krátky pohyb. Už mal toho dosť, musel sa ísť presvedčiť – strašidlá neexistujú, tak len načapá otca, ako sa v polospánku tacká na záchod. Ak je to zlodej, tým skôr by mal ísť omrknúť terén.
Ich dvojmetrová chodba bola zrazu strašne dlhá, tmavý tunel vedúci popri spálni, kde tento krát obaja rodičia odfukovali unisono. Zastal vo dverách medzi chodbičkou a obývačkou a zahľadel sa na dvere do kuchyne. Presakovalo popod ne slabé žlté svetlo.
Uľavilo sa mu. Niekto vyžiera chladničku!
Ale kto, doriti, keď obaja rodičia spia?
Urobil krok vzad. Zo spálne sa stále ozývalo dvojité chrápanie. Roztriasol sa.
Svetlo z chladničky sa stratilo.
Teraz alebo nikdy! Po dvoch nekonečných sekundách zdrapil hula hop, lebo nič iné po ruke nemal, a vykročil do kuchyne.
Bola prázdna.
---
„Prečo máte záujem práve o túto pracovnú pozíciu?“
Zdvihol som takmer neexistujúce obočie. Záujem bolo prisilné slovo. Na pohovor som sa dostavil len kvôli silnej alergii na umieranie od hladu.
„Jedlo je mojou vášňou,“ odvetil som.
Nebola to úplná lož, Vingaro bolo druhou najlepšou reštauráciou v meste, na návrat do tej najlepšej som už po istom incidente nemohol ani pomyslieť a pracovať v kadejakom podradnom pajzli som odmietal. „A rád cestujem,“ dodal som. Od kuchárov sa to v poslednom čase očakávalo. „Milujem poznávanie nových kultúr. Teda, myslím tým starých.“
„Ste rýchly, pán Tanzo?“ premeral si ma môj potenciálny zamestnávateľ podozrievavo. „Veľmi ma zaujali vaše referencie z Camafudgia, nebudem sa tváriť, že to nie je náš najväčší konkurent.“
„Tam vám určite potvrdia, že som veľmi rýchly,“ odvrkol som trochu netrpezlivo. Začínal som byť hladný a nervózny. A bál som sa otázky, ktorá mala nevyhnutne nasledovať.
„Z akého dôvodu ste ukončili pracovný pomer v Camafudgiu?“
No prosím.
Zhlboka som sa nadýchol a zahľadel sa do manažérových hlbokých, vodnatých očí.
„Pozrite, budem k vám na sto percent úprimný.“ Vysoké, vlhké čelo manažéra vyzeralo ako nedoschnutý tanier, ktorým som čašníkovi v Camafudgiu rozbil hlavu. „Zbytočne by som chodil okolo horúcej kaše.“ V ušiach mi znel krik prestrašených stravníkov, zatiaľ čo ja a mojich ďalších šesť ja mlátilo čašníka zvíjajúceho sa na podlahe. „Vyspal som sa s kuchárkou.“
Manažér sa uškrnul.
„Viem, nie je to profesionálne, otrávilo to náladu na pracovisku a odniesol som si odtiaľ brutálnu lekciu.“ Pobozkal som si končeky prstov a teatrálne ich zdvihol do vzduchu. „Už nikdy viac!“
Manažér si oblizol mäsité pery: „Jedával som v Camafudgiu pomerne často. Ste dobrý kuchár. Vitajte na palube!“
A tak som začal pracovať v ďalšej reštaurácii končiacej na O. Znelo to exoticky, povedzme, taliansky. Potomkom Talianov bolo jasné, že to po taliansky nie je, a tak to znelo exoticky aj im. Dve muchy jednou ranou.
Prvý deň v robote nebol zlý, oproti Camafudgiu skoro žiadny rozdiel. Okrem toho najpodstatnejšieho – nebola tu Limauriel. Ale na ňu som teraz odmietal myslieť. Musel som sa sústrediť.
Kývnutím som pozdravil kolegu - kuchára, ten mi nemo odkývol a už sa aj venoval svojmu druhému ja, ktoré mu donieslo paradajky a vzápätí zmizlo, len aby sa znovu zjavilo s čerstvou rybou a bolo zasa preč.
Dlane, vlhké po manažérovom vrúcnom podaní ruky na privítanie, som si utrel do nohavíc a vydezinfikoval. Potom som sa zahľadel na displej s objednávkou. Šalát... Už pri slove šalát ma striaslo, to sa zase nabehám! Šalát z kozieho syra, granátových jabĺk, ľahkej kuraciny a letného šalátu, jogurtový dressing. Hm, tak pôjdem do Grécka. Čerstvá zelenina, komu voňavý, komu nie, syr, osemnáste storočie. Povedal som si, že budem za naturálneho a všetky suroviny nájdem v prírode, to ten začiatočnícky elán z novej práce. Ak nebudem mať šťastie, vrátim sa o pár storočí naspäť do nejakého supermarketu.
---
Znovu sa zobudil uprostred noci. Tentoraz bol už pripravený a odpratal hula hop z cesty. Namiesto neho schytil metlu. Pôvodne chcel vziať aj baterku, no potom si uvedomil, že jednoduchšie bude v kuchyni proste zasvietiť. Ako sa krok za krokom pomaly posúval k cieľu, tešil sa, ako zo seba spraví blbca. Vlastne v to dúfal. Ak Boh dá, tak len obtancuje okolo chladničky a zistí, že je pokazená.
Lenže pokazené chladničky sa samy od seba neotvárajú a nezatvárajú. Počul, ako sa v kuchyni zabuchli dvere a zahrkalo pár fliaš. Zrýchlil. Posledný krok, jedna ruka otvorí dvere a druhá buchne metlou o stenu, keď zapne svetlo.
Ocitol sa tvárou v tvár vysokej, holohlavej beštii s obrovskými očami. Z hrdla sa mu vydral strašný krik a keď si uvedomil, že sa stále nezobudil, začal kričať ešte viac.
To beštiu vydesilo, celá sa striasla, povedala niečo v zvláštnom sykavom jazyku a priblížila sa k nemu. Myslel, že umrie od hrôzy, keď sa ho oboma rukami dotkla spánkov, no potom o krok odstúpila. Sykavé zvuky sa odrazu zmenili na ľudský hlas.
„Prisahám, že ti neublížim, len už konečne prestaň jačať!“
Od prekvapenia stíchol a zvedavo hľadel na beštiu. Usmiala sa.
„Prepáč, málokedy sa mi stáva, že by si ma niekto všimol. A ani si nepamätám, že by sa mi to niekedy stalo v takej... intímnej vzdialenosti.“
„Čo si zač?“ prerušil ju.
„Volajú ma Tanzo,“ vystrelo k nemu čudo so všetkou ľudskosťou ruku.
Chvíľu na ňu hľadel a celkom nelogicky rozmýšľal, či má povedať svoje pravé meno, no potom si pomyslel, že je to fakt jedno. „Marcel.“
„Rád ťa spoznávam, Marcel. Aj keď radšej by som nie...“
„Čo si zač?“ zopakoval.
„Oh, jasné, prepáč,“ zháčila sa vec a ostýchavo sa poškrabala na zátylku. Vlastne vyzerala celkom ľudsky a to bolo na nej vlastne to najdesivejšie. Ako reálny, veľmi reálny humanoid z priemerného sci-fi filmu. Pleť mala takmer bielu, z nosa ostali len hadie čiarky, z uší takmer nič. Bola o dobrú hlavu vyššia ako on, široký chrbát a štíhle údy by jej závidel... asi nikto, lebo vyzerali fakt neprirodzene.
„Ako by som ti to...“ ošívala sa ďalej.
„Odkiaľ pochádzaš?“ vyštekol Marcel trochu nepriateľskejšie, ako mal v pláne.
„Och,“ zasmiala sa vec. „Nie, nie, nie som mimozemšťan. Som odtiaľto. Dokonca presne odtiaľto, som Európan. Len som sa narodil o niekoľko tisícročí neskôr ako ty.“
„Hm.“ Na to, že bol Marcel pár sekúnd presvedčený, že má v kuchyni mimozemšťana, bolo prekvapivo ťažké uveriť, že je to vlastne človek z budúcnosti. Ale nechcel robiť unáhlené závery. „Si človek?“
„Ó, áno! Môžem si sadnúť?“ ukázal Tanzo na stoličku. Marcelov prvý reflex bolo skontrolovať, či nie je špinavý. Trošku sa predklonil, aby to posúdil. Cítil sa trochu trápne, lebo si uvedomil, že Tanzo veľmi dobre vie, čo to robí.
„Ehm, asi áno, posaď sa.“
„Ďakujem, je to trochu ťažké,“ priznal návštevník, sadol si a zvesil si z chrbta niečo, čo pripomínalo ruksak.
Marcela striaslo. „To je stroj času?!“
„Nie,“ odvetil Tanzo a líca mu očerveneli. „Aby som pravdu povedal, je to sviečková tvojej mamy,“ na čo z batohu vytiahol plný hrniec omáčky s mäsom.
Marcel naň chvíľu pozeral a potom si strelil facku.
Stále sa nezobudil.
Tanzo na to okamžite vyskočil zo stoličky (ale najprv opatrne položil sviečkovú na stôl). „Ach, len to nie! Neublížiš si, však nie? Je to všetko moja vina!“ zavzlykal a dotkol sa Marcelovho líca. Brnenie a pálenie, lebo facku si teda zadelil poriadnu, okamžite zmizlo.
„Ako si to...?“ chytil sa za líce.
„Základné ochranné látky máme implantované do prstov. Na palci máme sérum proti bolesti, na prostredníku je liek proti alergii, na prstenníku mám chladivú masť a v malíčku je instantný prekladač, preto som ťa musel na začiatku nášho stretnutia ohmatať, prepáč.“
„Aha...“ snažil sa to Marcel celé nejako poňať. „A čo ukazovák?“
„Do toho ťa nič.“
„Okej, sorry!“ zdvihol Marcel ruky v obrannom geste. No potom sa zase vrátil do reality. „Ale... počkaj, čo si zač, načo si tu, ako... Prečo tu o polnoci vyžieraš maminu sviečkovú?“
„To nie je pre mňa,“ ohradil sa Tanzo. „Pracujem v reštaurácii. Jednej z najlepších!“ potreboval z nejakého dôvodu podotknúť. „Ako kuchár. Aj keď, vo vašom ponímaní by si ma kuchárom nenazval. Zháňam jedlo pre zákazníkov. Keď treba sviečkovú alebo paprikáš, prídem sem. Ak chcú čerstvú mozarellu, do Talianska, aspoň tisícročie dozadu. Víno zháňam podľa ročníka, a tak ďalej.“
„Prečo niečo normálne neuvaríš?“ opýtal sa, ale tušil, aká bude odpoveď.
„Ach, zbytočné trápenie. Tak či tak by som musel ísť po suroviny do minulosti, na Zemi už nič nerastie.“ Nezdalo sa, že by táto desivá pravda Tanza ktovieako trápila.
Marcel sa zachvel. „A čo mäso zo skúmavky? Už dnes máme nejaké slušné výsledky,“ skúsil niečo zo svojho existenciálneho optimizmu.
„Nerentabilné. Načo by sa niekto trápil v labáku, keď môžeme z minulosti doniesť hotové? Netvár sa tak, jedla máte dosť, neumriete od hladu.“
„Ako vieš?“
„Som z budúcnosti. Viem, že ľudstvo neumrie od hladu, to by som tu nebol.“
Marcel si pretrel tvár. Keď sa opovážil znova vykuknúť spoza svojich dlaní, Tanzo tam stále bol.
„Možno by som mal proste odísť, ale myslím, že keď si ma už načapal, ponúknem ti aspoň vysvetlenie,“ pokrčil nezvaný hosť plecami. „Príde mi to lepšie ako nechať ťa tu s doživotnou traumou a otázkou, čo som to vlastne videl? Ale povedz iba slovo a som preč! Je to na tebe.“
Bolo neskoro, tma a naboso v kuchyni ešte aj zima, ale Marcel mal pocit, že keď už mu život prihral takéto jedinečné stretnutie, musí ho využiť. „Nie! Nie, nie, nie, nechoď!“ vykoktal. „Povedz mi ešte pár vecí! Samozrejme, že ťa nenecháme len tak odísť. Nezdržujem ťa, či?“
Tanzo mykol plecom. „Vrátim sa tam, odkiaľ som odišiel. Alebo aj trochu skôr, aby som si pomohol naservírovať jedlo, je to ťažký hrniec.“
Marcel rukou zašmátral vo vzduchu, akoby niekomu neviditeľnému škrabkal chrbát. Tanzo mu podal stoličku. Keď si sadol a nemohli sa mu už podlomiť kolená, vyvrátil hlavu k stropu. Keď ju znova zvesil, Tanzo tam stále sedel, rovnako škaredý ako predtým. „Takže kuchári budú o pár tisícročí cestovať v čase.“
Tanzo si odkašľal. Bol to veľmi slabý, afektovaný kašeľ niekoho, kto v hrdle nemá žiadne hlieny. „Tvoje tvrdenie nie je nesprávne, ale ani úplné. Všetci budú cestovať v čase, ale len do minulosti. Budúcnosť neexistuje.“
„Ale veď ty si z nej práve prišiel!“
„Sme v prítomnosti nás oboch, žiadna budúcnosť.“
Marcel sa rozhodol uľaviť svojim roztraseným kolenám a posadil sa na zem. „Neviem to pochopiť.“
„Neviem ti to vysvetliť.“
A zmĺkli. Po chvíli už bolo ticho dosť trápne. Marcel sa začal potiť. Taká návšteva, musím z nej vyťažiť maximum! opakoval si. „Táák, povedz mi niečo. Ako to tam vyzerá, ako žiješ? Porozprávaj mi o sebe.“
---
Kuchárom som chcel byť odjakživa. Milujem históriu. Nie tak úchylne, ako niektorí ľudia, čo sa tajne prizerajú popravám alebo vojnám, alebo sa zjavia na atentáte na Kennedyho – nie som taký naivný, aby som si myslel, že keď si so sebou vezmem dáždnik, budem vyzerať nenápadne. Užívam si prosté radosti. Predvčerom som bol na premiére Pána prsteňov. Ale premiéra Matrixu bola lepšia, nikto tam nebol. Niekedy, keď nemôžem zaspať, cestujem do útulku a hladkám naozajstné šteniatka! Škoda, že nič, čo by som si chcel vziať so sebou, neprežije cestu do budúcnosti. U nás máme už len jeden druh psov a tie nie sú veľmi chlpaté. Tiež som jedného mal, ale od istého momentu ho neviem nájsť. Popravde, bol som dosť lenivý, aby som prehľadal kuchynskú linku, možno sa len skrýva v jednom z pohárov. Mal som si kúpiť priehľadný riad, neviem, čo som si myslel.
Aha, jasné, prepáč. Takže, hm... Ako to u nás vyzerá? Nádherne! Fakt super! Antické Grécko sa môže schovať! Nie, vážne, lebo sme tam boli a schválne sme všetko budovali tak, aby sa mohli schovať. Väčšina budov a chodníkov je obložená napodobeninou mramoru, niektoré aj tým skutočným! Kovy sa lesknú ako zrkadlo! Hocakú budovu vieme vytlačiť za pár hodín. A najlepšie na tom je, že nikde nie je žiaden biologický hnus, žiadna špina, blato, nič tam nehnije, nepoletuje... krása! Čo sa deje? Nevyzeráš z toho veľmi nadšene.
Ľudia? Áno, tí vyzerajú ako ja. No, samozrejme, že sa líšime. Niektorí sú krajší ako iní. Ja som obyčajný chudák, holá hlava... Nie, nie sme všetci plešatí, okej? To iba ja. A bola to dosť neslušná otázka, neviem, ako sa také vecí vnímajú u vás, ale teraz som mal fakt pocit, že sa rozprávam s opicou. Prepáč, prepáč, ja len... Nechajme to.
Trošku experimentujem s výzorom, oholil som sa len pred dvoma dňami a stále si nie som istý, či mi to pristane. Mal som fakt cool zelené háro, chceš vidieť fotky? Kukaj tu! Že som bol štramák? Ale keď som kradol Vikingom prasiatko z roštu, chytili sa mi vlasy a polovica zhorela. Tak som to dal dolu celé. Čože? Fotky budov ti nemôžem ukázať. To je prvá vec, ktorú nám neodporúčajú. Pri náhodných stretnutiach by sme vám nemali nič ukazovať, vraj to dobre nezvládate. A ako tak pozerám, už teraz si celý fialový, takže... 3D fotky si čakal? Niee, to neprešlo. Nedajú sa tam zamaskovať nedokonalosti a retušovať ich je mor.
Ale aspoň niečo ti môžem ukázať. Aha, tuto. To je Limauriel. To ona je dôvodom, prečo som tu. Krásna, však? Nie, nevyzerá ako ja! Pozri, tie vlasy, rastúce s dokonalým rozostupom, a tá fialová! Podľa mňa sa nefarbí, nech si hovorí, kto chce, čo chce.
Nie som romantik a nezvyknem robiť hlúposti, ale... Jedného dňa sa môj život úplne zmenil. Začal som pracovať v najlepšej reštaurácií v meste, v Camafudgiu. A akoby to nestačilo, stretol som tam ju. Najprv som si myslel, že nemám najmenšiu šancu, no po pár pohárikoch sme sa vybrali na cestu okolo sveta. Vzala ma na svoje obľúbené miesta, ukradli sme hruškové koláčiky zo stola kráľa Artuša a jedli sme ich na Eiffelovke. Na oplátku som jej ponúkol najčerstvejšie sushi. Po čokoláde od starovekých Mayov sme dostali chuť na ozajstné jedlo. A tak som ju priviedol k vám. Sviečkovú tvojej mamy som mal odskúšanú, ale tentoraz robila guľáš. Limauriel sa v tej chvíli zamilovala. Až keď sa o týždeň vyspala s čašníkom, uvedomil som si, že sa zaľúbila do guľášu a nie do mňa.
---
Bolo pol piatej ráno a Marcel začínal mať pocit, že sa Tanzove tirády a lamentovanie nikdy neskončia. No keď sa zore sfarbili do červena, pocítil okrem absolútneho vyčerpania aj niečo iné – ľútosť.
„Počuj,“ precedil pomedzi zuby, „ak tak veľmi chceš, môžem prehovoriť mamu, aby zajtra navarila guľáš. Môžete si skúsiť zopakovať rande. Teda, ak naozaj nemáš ani kúsok sebaúcty a chceš ju, hoci ťa podviedla.“
Tanzo vyskočil na rovné, veľmi dlhé a veľmi tenké nohy. „Áno, áno! To by bolo úúúžasné!“ odignoroval jeho rýpanie. „To by si bol zlatý!“
Marcel ho rýchlo prerušil, lebo už naozaj chcel ísť do postele: „To je nič, naozaj. Len, preboha ťa prosím, čo chceš s tou sviečkovou?“
„Objednali si ju hostia.“ Zdalo sa, že Tanzovi stále nedochádza, že bol pristihnutý pri krádeži a že by ju možno nemal dokončiť.
„Bodaj ťa!“ poškrabal sa Marcel na zadku. „Tak aspoň... vráť hrniec!“
V tej chvíli sa v kuchyni zjavilo ďalšie Tanzovo ja z budúcnosti s čistým hrncom, tým istým hrncom, ktorý Tanzovo predchádzajúce ja z budúcnosti práve vkladalo do svojho ruksaku. „Jasné, ako povieš,“ odvetilo Tanzove nové ja a položilo čistý hrniec na drez. V tej chvíli zmizlo.
Marcel zaklipkal očami, odišiel z kuchyne a zavrel za sebou dvere.
„Ďakujem!“ začul za sebou ešte Tanzov podlizovačný šepot, ale to sa mu už asi len snívalo.
„To si zjedol všetku sviečkovú?“ čudovala sa mama cestou do potravín.
„Hm?“ ozval sa Marcel dnes už asi po sedemdesiaty šiestykrát. Vôbec sa nevyspal a bola s ním ťažká reč. Ako hodiny ubiehali, mal stále silnejší dojem, že jeho nočné dobrodružstvo nebolo ničím iným než divokým snom. Neexistoval žiaden dôkaz, že by boli Tanzo a jeho dievča, ktorého meno znelo ako liek na ženské problémy, skutoční. Všetko naokolo bolo až nenormálne normálne – ľudia sa prehŕňali kilami paradajok a zemiakov a jeho mama sondovala košíky dôchodcov, lebo tí vždy vedeli, čo je v akcii.
„Čo bude na obed?“ opýtal sa, keď mu pri pohľade na všetko to jedlo začalo škvŕkať v bruchu.
„Zemiakové placky, polievka na kyslo. Možno spravím puding, aby sme mali k telke. Zbehneš po šľahačku?“
Marcel za svojich dvadsaťjeden rokov nikdy v živote šľahačku nekupoval a netušil, kde by mohla byť, ale s predstieraným sebavedomím sa vybral k chladiacim boxom. Vykrúcal hlavu na všetky strany a kútikom oka zachytil privysokú, prichudú postavičku s obrovskými očami, ako rýchlo chňapla po polkilovom balení gréckeho jogurtu, venovala mu letmý pohľad a zmizla. Po tele mu prešli zimomriavky.
Od chladiacich boxoch sa vrátil so šľahačkou v spreji a s bravčovým plieckom.
„Mami? Spravíš na zajtra guľáš?“
---
Napokon som sa na to vykašľal a išiel po jogurt do supermarketu. Moje dve ja mi pomohli všetko nakrájať a zmizli. Pracovali sme rýchlo a potichu, lebo rozprávať sa sám so sebou nebola veľká sranda, a môj kolega z vedľajšieho pultu si len hvízdal nejakú melódiu, tak som ho nechcel rušiť. Bol to však zvláštny lov, akési decko na mňa zazeralo, akoby ma poznalo. Možno sa moje ja z budúcnosti stretlo s jeho ja v minulosti, pomyslel som si. Keď bol šalát hotový, moje dve ja sa vrátili do ich prítomnosti a sám som jedlo posunul čašníkom. Potom som sa vrátil pár minút do minulosti, aby som si pomohol nakrájať šalát, ktorý som práve odovzdal, a potom som to urobil znova, traja sme to v pohode stihli.
Nasledujúca objednávka bola úderom pod pás. Sviečková. No dík! V hrudi ma zabolelo a sťažka som si vzdychol. Toľko spomienok! No nič, ak ma môj vzťah s Limauriel niečo naučil, tak to, kde nájdem najlepšiu sviečkovú. A ako som otváral dvere chladničky pár tisícročí skôr, pomyslel som si, že by som sa mohol pokúsiť získať ju späť.
V tej chvíli sa dvere do kuchyne otvorili a ja som stál tvárou v tvár chlapcovi, ktorého som pred chvíľou videl v supermarkete.
---
Marcel mal pocit viny, lebo mama sa nedala presvedčiť a guľáš chcela variť až na druhý deň. Potom si ale uvedomil, že ak je všetko, čo Tanzo hovorí, pravda, tak sa len presunie o deň neskôr a guľáš bude mať hneď. Hrdlo sa mu stiahlo, keď si pomyslel, že možno príde aj so svojou priateľkou. Bola to praobyčajná nervozita zo stretnutia so ženou, nemalo to nič spoločné s tým, že bola z budúcnosti. Lenže z budúcnosti bola a Marcel si povedal, že dlhuje sebe i svetu dozvedieť sa od Tanza čosi viac. Urobil si teda zoznam vecí, na ktoré sa ho chcel opýtať. Boli to:
Koľko sa dožívate rokov?
Bola tretia svetová vojna? (Napadla mu ako prvá, ale nechcel ňou začínať.)
Prečo všetko vyhynulo a kedy?
Kedy ľudia začali cestovať v čase?
Stalo sa už, že niekto odišiel a rozhodol sa žiť v minulosti?
Na druhej strane – bolo to úplne jedno. Stále bolestnejšie si uvedomoval, že ak by sa chcel s kýmkoľvek so svojou skúsenosťou podeliť, vyhlásili by ho za blázna. Takže ak mal na začiatku svojho dobrodružstva pocit, že svetu toto trápne vypočúvanie Tanza dlhuje, teraz rozmýšľal, že je mu to na dve veci. Teda, okrem ukojenia vlastnej zvedavosti, ktorá bola popravde prekvapivo malá. Vážne, čo má akože s týmito informáciami robiť? No pocitu, že túto príležitosť musí čo najlepšie využiť, sa napriek všetkým racionálnym argumentom o jej zbytočnosti nevedel zbaviť.
Tanzo v ten deň neprišiel. Marcel si to nevedel vysvetliť, teda, vedel, samozrejme – čo ak sa mu to všetko o návšteve v noci len snívalo? Táto možnosť ho zapĺňala ťaživou prázdnotou. Človek si vie vytvoriť vzťah k žene, s ktorou strávi jednu noc, prečo by si nemohol vytvoriť vzťah s pozemšťanom z budúcnosti, s ktorým strávil práve toľko času? A v dôvernom rozhovore? Jeho mama mu dokonca varí! Začínal o ňom rozmýšľať ako o priateľovi.
Bolo to na druhý deň po večeri. Rodičia v obývačke pozerali správy, kým Marcel umýval riad a odrazu pocítil na krku zvláštne šteklenie. Obrátil sa a za ním stál Tanzo. Jeho tvár mala zelenkastý nádych, veľké oči nechápavo žmurkali a v útlom boku mal škaredú dieru, ktorá sa neustále zväčšovala, akoby ju čosi rozožieralo zvnútra.
„Panebože, čo sa ti stalo?“ zašepkal Marcel a hodil okom na dvere, odkiaľ sa ozýval neutrálny hlas reportérky. Svoj pomyselný zoznam v mysli roztrhal na márne kúsky. Tanzo čosi ševelil v neznámom jazyku a kŕčovito zvieral stoličku, lebo sa mu podlamovali kolená.
„Ja ti nerozumiem, nerozumiem ti!“ šepkal Marcel a sám seba prekvapil, keď chytil Tanzove dlane a pritlačil si ich na spánky. Neznáme slová odrazu začali dávať zmysel.
„...s Lima... Limau... šli sme von... po guľáši... krásne... zo zadu... na nás... neviem kto. Prepad.“
A stíchol.
Marcel ho opatrne posadil na zem. „Ako ti pomôžem? Čo môžem urobiť?“
„Pomôže...?“ Tanzo k nemu prekvapene vyvrátil obrovské oči. „Nie. Už nie.“
Diera v jeho boku sa neprestávala zväčšovať, vyzeralo to, akoby sa mal každú chvíľu rozpadnúť na kusy. Marcel nevedel, čo má robiť, chcel mu povedať, že sa určite uzdraví, že mu mama navarila guľáš, ale, samozrejme, na tom už nezáležalo.
„Prepáč,“ zakašľal Tanzo. „Nemal som sem... Len.. ďakuje... Dobré spomienky.“ A usmial sa. Jeho slová len sotva dávali zmysel. „Budem... ísť.“ Potom skôr, než stihol Marcel čokoľvek povedať, sa mu Tanzo prepadol pomedzi prsty do budúcnosti.
Z obývačky sa ozvala reklama na zubnú pastu.
Marcel si uvedomil, že má stále pustenú vodu. Podišiel k drezu a zobral do ruky špinavý tanier. V očiach ho zaštípali slzy. Potom sa znovu rýchlo obrátil.
Stál za ním Tanzo s úsmevom na tvári. Pošúchal si dlane, tanečným krokom sa prehúpal k Marcelovi, ťukol mu do spánkov a zaspieval: „Guľášik?“
Marcel na neho chvíľu nechápavo hľadel a potom mu to došlo. Tento Tanzo ešte netuší, že o chvíľu zomrie.
„Jasné, jasné... v chladničke. Počkaj, odčerpám ti!“
Tanzo ho sledoval, ako Marcel prelieva guľáš z hrnca do priesvitnej nádobky. „Prišiel som o deň neskôr, lebo milujem, keď je guľáš odstáty, zmiešajú sa v ňom všetky chute. Kámo, čo sa deje? Trasú sa ti ruky ako po opici. V podstate je mi to jedno, ale... dosť rozlievaš.“
Marcelova myseľ pracovala na plné obrátky. Prehltol guču v hrdle a pokúsil sa o bežný tón: „Počuj, za ten guľáš... Odpovieš mi na pár otázok? Teda, chcel by som pochopiť jednu vec. Ak napríklad stretneš svoje ja z budúcnosti a ono ti povie, že hej, toto a toto sa stane, povedzme, že niekto zomrel, dokážeš tomu zabrániť?“
Tanzo sa ponúkol hruškou a prežúvajúc krútil hlavou. „Ak sa niečo v budúcnosti stalo, tak sa to stalo, je z toho minulosť a teda nemeniteľný fakt. Dajme tomu, že o niečom strašnom, čo sa má stať, vieš, ale stalo sa to aj tak, čo znamená, že si tomu jednoducho nedokázal zabrániť. Už to máš? Prosím ťa, švihni si, teším sa ako besný! Dnes budeme mať to najlepšie rande!“
„Jasné, jasné...“ opakoval Marcel. „Okej, tu je guľáš,“ otočil sa k Tanzovi. Ako mu ho podával, napadlo mu, že by ho mohol zdržať, ale potom si povedal, že sebecky nepremrhá posledné hodiny jeho života na niekoľkohodinový, v konečnom dôsledku nepodstatný rozhovor. „Tanzo? Len mi sľúb... Dávaj si dnes večer pozor.“
„Neboj sa,“ mávol rukou. „My sme plodní, len keď chceme byť.“
„Nie, nie, tak som to nemyslel. Ja len... Zabav sa!“
„Ďakujem! Bude to dokonalé rande, to ti hovorím!“
Marcel sa prinútil k úsmevu. „Som si istý, že bude.“
Ale to už povedal len prázdnej kuchyni.