Štyri roky po Konci starého sveta, Prítomnosť
Erin utekala, no nie dosť rýchlo. Cez štipľavý dym v očiach nevidela na cestu, dusila sa. Oheň. Všetko naokolo pohlcovali plamene. Krajina, ktorá kedysi prekvitala životom sa zmenila na peklo. Vo vzduchu sa vznášala smrť. Zastala na rázcestí. Popraskanými prstami si utrela slzy z tváre a hľadala smer, ktorým by mohla utiecť do bezpečia. V hlave jej stále rezonovali nahnevané výkriky davu žiadajúce jej smrť. Je to jej chyba. To ona je príčinou tejto skazy. Snažila sa utiecť pred vlastnými myšlienkami, ale prenasledovali ju na každom kroku.
Zrazu jej cestu skrížilo malé dievča, len tak-tak stihla zabrzdiť a vyhnúť sa nárazu. Jej tvár bola rovnako doškriabaná a špinavá ako tá jej, akoby sa dívala do zrkadla.
„Čo tu robíš? Kde máš rodičov?“ len s ťažkosťou zo seba dostávala slová. Odpoveď však neprichádzala a ona nemala čas na ňu čakať. Schytila ju za ruku a ťahala čo najďalej od hrôz za nimi. Zdalo sa jej, akoby utekali večnosť. Myslela si, že sú z najhoršieho vonku. Dievča však náhle stratilo balans a ostalo ležať na zemi. Erin sa otočila a bez váhania k nej natiahla ruku. Zamrzla však v strede pohybu. Koža dievčaťa bola spuchnutá, vykašliavala krv. Zaspätkovala.
„Pomôž mi. Prosím,“ zafňukala a nadvihla k nej tvár zmenenú na nepoznanie. Erin vedela, že jej už nemôže pomôcť. Musela sa nakaziť len nedávno. So zdesením sa pozrela na vlastnú ruku, ktorou len donedávna dievča držala. Obtrela si ju do nohavíc a rozbehla sa preč. Odporné, nechutné gesto. Nenávidela sa za to, no chcela prežiť. Plač sa postupne strácal v diaľke. Choroby sa roznášali po krajine rýchlosťou blesku. Nedivila sa, že sa rozšírili aj na juhu. Preživší obyvatelia žili v neľudských podmienkach. Venovala posledný pohľad mestu za ňou a už sa viac neobzrela.
Zastala, až keď ju privítalo ticho lesa. Oprela sa o suchý strom a zošmykla sa popri kmeni dole. Konečne bola v bezpečí. To si však iba myslela. Netrvalo dlho a pokoj lesa vystriedalo dunenie. Blížilo sa k nej neuveriteľnou rýchlosťou, vôbec nestihla zareagovať. Suchá zem pod jej nohami popraskala a ona sa dívala do očí ozrutnej beštii, ktorá pred ňu mihom oka skočila. Výzorom pripomínala vlka. Papuľa plná ostrých zubov, obrovské chlpaté telo a pazúry zarývajúce sa do zeme. Od normálneho zvieraťa sa však líšil veľkosťou, rohmi na hlave a modrými plameňmi, ktoré z neho šľahali. Pochopila, prečo celé mesto vyhorelo do tla. Niekoľkokrát obkrúžil okolo svojej koristi, zareval na mesiac a onedlho sa pri ňom zjavili ďalší. Srdce sa jej od strachu takmer zastavilo. Chcela prežiť. Pokúsila sa ešte o posledný zúfalý pokus o útek, ale prudký náraz ju zrazil dole a vyrazil jej dych. Už nevládala bojovať a pomaly sa poddávala osudu. Možno predsa nemala prežiť. Myšlienky jej zablúdili ku dňom, keď niečo znamenala. Do vzdialených, dávno zabudnutých dní...
Jesenné oslavy úrody, pred piatimi rokmi
Klasy na poliach sa sfarbili do zlata a ovocie na stromoch dozrievalo. Ľudia z celej zeme prichádzali do hlavného mesta na každoročné slávnosti. Aj tento rok bol dôvod na radosť. Ľudia v krajine už roky nehladovali, šťastena im bola naklonená. Slnko už bolo vysoko na oblohe a hlasný úder zvonov zahájil oslavu. Námestie zaplnili radostné výkriky davu. A v centre toho všetkého bola ona. Zlaté vlasy zdobené perleťovými niťami a kvetmi, zapletené do niekoľkých vrkočov jej padali na ramená. Šaty, akoby utkané zo samotného vetra jej splývali na koži. Bosá sa hrdo niesla po chodníku z lupeňov, ktorý pred ňou postupne vznikal. Zatvorila oči a nechala sa unášať hudbou miešajúcou sa s nikdy nedoznievajúcimi výkrikmi obdivu.
S hlavou hrdo vztýčenou k oblohe zasadla na trón, ktorý pre ňu v strede nádvoria postavili. Dokonca aj samotný kráľ prizerajúci sa na celú ceremóniu sa na ňu díval s istým rešpektom. Ako prvý k nej pristúpili šľachtici. Jemne sa uklonili, zašepkali niekoľko slov vďaky a položili jej k nohám ich dary. Čoskoro sa pred ňou utvoril nekonečný rad, všetci pripravení sa pred ňou pokloniť. Kým sa pozornosť davu upierala na dievča, na balkóne neďaleko sa objavili dve tmavé siluety. Vystúpili z tieňa a slnečné svetlo odhalilo ostré črty dvoch tvárí, muža a ženy. Obaja mali oblečené biele rúcha, ruky mali previazané šedou látkou a na tvári im spočívala maska. Keď sa uistili, že ich nikto nesleduje, zložili si ich a nadýchli sa čerstvého vzduchu. Svetlomodré oči muža sa stretli s nezvyčajne ustarosteným pohľadom ženy.
„Zatiaľ všetko prebieha bez problémov. Erin svoju úlohu zvláda lepšie ako som očakával. Takmer všetci k nej dnes prišli, aby si uctili svoju bohyňu,“ zahľadel sa na niekoľko desiatok ďalších prichádzajúcich, ktorí sa, s pre neho nepochopiteľným entuziazmom, zaradili do nekonečného radu. Žene po jeho pravici sa ústa roztiahli do širokého úsmevu a rozosmiala sa: „Hovoríš o nej, akoby bola naozajstná bohyňa, nie len naša bábka. Ona sa len usmieva a tvári sa dôležito. To Spolok sa stará o jej povesť, rozpráva ľuďom príbehy o jej moci a snaží sa ponúkať im dôkazy. Neviem, kde sa celý tento výmysel o mágii začal dediť v jej rodine...“
Chlap vedľa nej sa ležérne oprel o stenu a prešiel prstami po chladnom mramore: „Keby ťa nepoznám Sedith, povedal by som, že žiarliš. Nespomínala si predsa, že ti nevadí pracovať v tieňoch? Že svetlo vyhľadávajú len tí, čo sa boja?“
Žena sa zamračila, chcela mu niečo odvrknúť, no jej pozornosť upútali výkriky z davu.
Pohľad jej spočinul na mladíkovi, ktorý si prerážal cestu radom čakajúcich. Netrvalo dlho a ocitol sa rovno pred dievčaťom, ktoré všetci nazývali bohyňou Erin. Zodvihol k nej zrak a ich pohľady sa stretli. Vojaci po jej boku vytasili meče, no ona len kývla rukou, aby ho nechali hovoriť. Všetci, síce neradi, počúvli a uklonili sa. Mladík pred nimi si kľakol na kolená a sklonil hlavu. Jeho hlas sa triasol, stále sa neodvážil pozrieť hore. Chvíľu zaváhal, akoby si nebol istý tým, čo sa chystá urobiť. Potom však zašepkal tichým hlasom: „Počul som, že viete zodpovedať každú otázku. Mohol by som vám jednu položiť?“
Z konca radu sa ozvalo niekoľko nahnevaných, nedočkavých hlasov. Všetci však stíchli, keď dievča prikývlo. Mladík sa s pokorou v hlase poďakoval, no tvár sa mu skrivila do škodoradostnej grimasy.
„Ako dlho chcete ľudí ešte klamať a nahovárať im, že ty, obyčajná klamárka si, naozaj bohyňou? Môžete sa pokladať za najmocnejších. Rátajte však s tým, že nie všetci sú vami zaslepený. Teraz všetkým ukážem, čo si skutočne zač!“ jeho výkrik doľahol až k pozorovateľom na balkóne. Obom stuhla krv v žilách, keď sa s dýkou v ruke vrhol rovno na Erin. Vojaci po jej boku len tak-tak stihli zareagovať. Mladík však nebol sám. Z davu sa vyrútilo hneď niekoľko ozbrojených útočníkov, ich tváre boli zdobené čistou nenávisťou.
„Všetkých mali pred ceremóniou prehľadať! Ako to tým hlupákom mohlo uniknúť?!“ žena, ktorú muž nazval Sedith sa v okamihu rozbehla ku schodom a na tvár si nasadila masku. Takmer rozrazila dvere, pretláčala sa cez vydesený dav rovno k miestu útoku. To dievča potrebovali viac než čokoľvek. Pokiaľ sa jej niečo stane...
Na jej prekvapenie však nenašla krvavú spúšť, ale útočníkov kľačiacich na zemi s rukami zviazanými za chrbtom. Nad každým z nich sa týčil bojovník v bielom, s rovnakou maskou ako mala Sedith. Vydýchla si. Ostatní členovia Spolku našťastie dorazili akurát včas. Pozdravili sa svojej vodkyni, ktorá sa im poďakovala za dobre odvedenú prácu. Ostatné bolo už na nej. Ešte raz pohľadom skontrolovala dievča. Keď sa uistila, že je v poriadku, upriamila svoju pozornosť na stále kľačiacich nepriateľov. S povzdychom siahla po meči po jej boku a s chladným pohľadom podrezala prvému z nich hrdlo. Nemohol sa brániť, nemohol urobiť nič...Ozvali sa zhrozené výkriky. Erin sa zdvihol žalúdok pri pohľade na krvavý kúpeľ, ktorí sa pred ňou rozlieval. Zatínala päste a dívala sa, ako postupne vyhasína jeden život za druhým. Musela naďalej hrať ich hru. Nemohla ukázať slabosť. Sedith zastala až pri mladom mužovi a nadvihla mu hlavu, tak aby sa jej díval do očí.
„Nakoniec si všetkým iba ukázal, akí úbohí ste. A že sa nám nemôžete rovnať. Toto nie je výsledok, aký si čakal, je tak?,“ kývla na niekoľkých vojakov, ktorí ho zodvihli so zeme a pomaly viedli preč.
„Ty nebudeš mať také šťastie ako tvoji priatelia. Tvoja smrť nebude rovnako rýchla,“ biele vlasy jej viali vo vetre, no tvár jej stále zdobila maska. Erin túžila vidieť jej pohľad. Či cíti aspoň trochu ľútosti.
Štyri roky po Konci starého sveta, Prítomnosť
Netušila, prečo si spomenula práve na tento moment. Ležala na zemi, na rukách jej zaschýnala vlastná krv a svet okolo nej sa postupne strácal v dozvukoch vlastného výkriku. Zaryla prsty do hliny pri poslednom, zúfalom pokuse postaviť sa. Nenašla však v sebe žiadnu silu. O chvíľu jej temnota úplne pohltila myseľ a ona konečne necítila bolesť...
Zo spánku ju prebudila vôňa ruží. Takmer zabudla, ako voňajú. V krajine bola totiž každá rastlina vzácnejšia ako zlato. Chcela sa postaviť, no neznáme hlasy ju prinútili ostať ležať. So zatajeným dychom sa započúvala do ich rozhovoru. Spočiatku sa nedozvedela nič dôležité, no o chvíľu sa jeden s hovoriacich vybral smerom k nej. Zatvorila oči a snažila sa pokojne dýchať. Zacítila dotyk na čele no oči stále držala zatvorené.
„Nechytaj sa jej Mathe. Stále nevieme, či...“ po jej ľavici sa ozval jemný hlas ženy.
„Teplota jej nestúpla. Podľa všetkého sa nenakazila,“ prerušil ju mužský hlas, na rozdiel od nej znel uvoľnene. „Jediná vec, ktorá je na nej nezvyčajná, je ten strašný zápach. Kedy sa asi naposledy umývala?“
Z oboch strán sa ozval smiech. Muž sa chystal povedať ďalší vtip, no Erin ho bez milosti kopla do nohy. Vykríkol a len tak-tak udržal rovnováhu.
„Tak toto si vyprosím,“ v svojom hlase stále počula hrdosť, ktorej sa ako hľadaná mala dávno zbaviť. Opatrne sa posadila a pevne sa chytila rohov postele. Keď sa jej prestala točiť hlava, dôkladne si prezrela osoby, ktorým hlasy patrili. Dievča, ktoré teraz pribehlo na pomoc svojmu priateľovi nemohlo mať viac ako osemnásť. Jej jasné zelené oči kontrastovali s krátkymi čiernymi vlasmi, ktoré si zrána nestihla učesať. Pohľad jej prešiel na chlapca, ktorého hrubý hlas sa vôbec nehodil k jeho mladej tvári. Najviac ju však prekvapili dlhé vlasy zviazané vo vrkoči, ktoré boli rovnako hnedé ako jeho oči. Zarazila sa, keď sa na ňu obaja usmiali. Priateľské tváre totiž vždy maskovali pohľad dravca lákajúceho korisť. Nevedela kto sú a prečo jej pomáhajú. Rozmýšľala ako dlho potrvá, kým ju jej záchrancovia odovzdajú a dostanú sľúbenú odmenu.
„Vidím, že si sa už zobudila. Sila ti napodiv nechýba,“ prekrížil si ruky na hrudi a tento raz sa držal o čosi ďalej. Jeho priateľka k nej opatrne pristúpila a zložila jej k posteli tanier s kašou. Erin sa poďakovala, no trvalo dlho, kým sa konečne odvážila zjesť prvé sústo.
„Chýba mi chuť ovocia. Čo by som len dala za kôš plný jahôd...“ čiernovlasé dievča sa posadilo na zem a privrela oči, akoby snívala o starých časoch.
„Ani mi to nepripomínaj. Dal by som všetko, aby som sa mohol vrátiť späť. Ale neboj sa. O chvíľu nájdu Erin a s jej smrťou zmizne aj prekliatie, ktoré na nás zoslala. Starý svet sa vráti ,“ venoval jej úsmev a čakal na jej reakciu. Dokonca aj na ustarostenej tvári jeho priateľky sa na okamih mihla grimasa, akoby sa snažila potlačiť smiech. Priskočila k nemu a vtisla mu do dlane dýku. Niekoľkokrát si ju poťažkal v ruke a s úsmevom sa vybral rovno k posteli. Erin sklonila hlavu v snahe vyhnúť sa očnému kontaktu. Spolok ju chce živú alebo mŕtvu. A títo dvaja si očividne vybrali druhú možnosť. Bude musieť ujsť. A to čo najskôr. Zoskočila dole, no jej nohy ju nepočúvali. Zrútila sa na kolená, neschopná akéhokoľvek pohybu. Kľačala na studenej podlahe zoči-voči smrti. Bola ako jedna z útočníkov, ktorí kvôli nej stratili životy. Nechcela aby to takto skončilo, ale musela...Hrot sa zastavil tesne pred jej hrudníkom. Sťažka dýchala a neodvážila sa ani pohnúť. Chlapec aj dievča vybuchli do smiechu.
„Asi sme ju vystrašili až príliš, čo povieš Liss? Chcel som vidieť jej reakciu,“ žmurkol na svoju priateľku a podal Erin ruku. Ona ju však odmietla a so zaťatými zubami sa postavila sama.
„Neprehnal si to trochu Mathe? Chvíľu som sa bála, že to skutočne urobíš,“ akoby aj dievča zabudlo, že to mala byť len hra, že sa v jej priateľovi stále ukrývalo dieťa. Chlapec sa zarazil, akoby si až teraz uvedomil svoju chybu. Rozmýšľal, že sa ospravedlní, ale kroky na chodbe ho prinútili ostať radšej ticho. Dvere do miestnosti sa rozleteli a dovnútra vstúpil človek, ktorého Erin už niekde videla. Mal oblečený čierny kabát so zlatými výšivkami, obnosené kožené čižmy a kedysi biele rukavice. Pravú stranu tváre mu zahaľovali pramene dlhých, ryšavých vlasov. Zastal v strede miestnosti a pohľad mu spočinul na Matheovi a Liss. Tí bez zaváhania sklonili hlavu a odstúpili, aby si mohol prehliadnuť ich nového hosťa.
„Konečne si sa prebrala, všemocná bohyňa Erin,“ jej titul vyslovil s nechuťou, ktorú sa nesnažil zakryť. V jeho pohľade nevidela nič ľudské.
„Ja...“ zašepkala, no uvedomila si, že jej obhajoba bude zbytočná. Nikto jej neuverí.
Muž si však iba povzdychol, chytil do ruky stoličku a s odporným škrípaním ju dotiahol až k nej. Pohodlne sa usadil a prekrížil si nohy: „Nechaj ma hádať. Ľudia ťa roky považovali za bohyňu. Za tú, ktorej vďačia za všetko dobré v ich životoch. Nikto však nevedel, že Spolok- ľudia zodpovední za celé toto divadlo, sa s nami len zahráva. Snažili sa nás presvedčiť, že v svete je mágia. A na vrchole všetkého stála naša veľkorysá bohyňa, ktorá bola v skutočnosti len obyčajným človekom. Ktovie, ako dlho by sme žili v tomto klame. No v tom sa to stalo. Krajina sa zmenila na peklo. Požiare, choroby, katastrofy a bytosti, ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta zmenili náš raj k nepoznaniu. Vaše malé divadlo sa rozpadlo ako domček z karát. Ľudia si začali uvedomovať, že ich nechráni mágia. Že tu nikdy žiadna nebola. A Spolok spanikáril. Hodili na teba vinu. Vyhlásili, že trpíme kvôli tebe. Že kým budeš dýchať, starý svet sa nevráti. Nechali ťa utiecť, aby si im zabezpečila čas. Kým ty utekáš, oni sa snažia nájsť riešenie, no žiadne nenájdu. A ty si sa rozhodla hrať ich hru a snažíš sa prežiť. Uhádol som?“
Odpoveďou mu však bolo len ticho. Nikto z prítomných sa neodvážil prehovoriť.
„A vy? Na koho strane stojíte?“ priama otázka, ale potrebovala vedieť na čom je. Ich tváre však nič neprezradili. Na tvári červenovlasého muža sa zjavil úškrn.
„Ale, ale. Spomaľ trochu. Najprv by sme sa mali predstaviť,“ zložil si dole rukavice a natiahol k Erin ruku. Zarazila sa pri pohľade na zjazvené ruky, ktoré sa nimi snažil zakryť.
„Aj tak ma už dobre poznáte. Dokonca o mne viete viac než ja sama. Načo tie zdvorilosti?“ odvrkla, no napriek tomu mu opätovala stisk.
Mužovi toto jednoduché gesto vyčarilo úprimný úsmev na tvári: „Teší ma Erin. Moje meno je Alren. Som vodcom skupiny ľudí, ktorú nazývame Aliancia slnka. Chápeš tú metaforu? Sme ako slnko, ktoré vrhá svetlo na krajinu. Rovnako aj my chceme odhaliť pravdu a ukázať ju ľuďom.“
Erin na neho len nechápavo vyvalila oči. Nikdy v živote o ich Aliancii nepočula.
„Ja som mu hovoril, že ten názov nemá ďaleko od trápnosti. Len mu pekne povedz, čo si o tom myslíš,“ hnedovlasý Mathe sa zaškeril a vážnosť sa v momente vytratila z miestnosti. Napriek tomu, ako sa k nej zo začiatku správal, sa nemohla neusmiať.
„Zabudnime na to. Jednoducho povedané, bojujeme proti obrovskému vplyvu, ktorý Spolok po stáročia má. Teraz však pomáhame ľuďom prežiť v tomto pekle na zemi. Snažíme sa vypátrať príčinu a navrátiť starý svet. Nikdy sme neverili, že si skutočná bohyňa. Prečo by sme im preto mali uveriť, že ho zničila?“ konečne sa na jeho tvári objavil výraz človeka a chladná maska z neho opadla. Postavil sa zo stoličky a znovu si nasadil rukavice.
„Dlho sme nad tým rozmýšľali a rozhodli sme sa pomôcť ti. Nezaslúžiš si takýto osud. Musíme svetu ukázať, čo sú skutočne zač,“ konečne sa ozvalo aj nenápadné dievča, ktoré bolo doteraz ticho. Atmosféra v miestnosti sa zmenila. V Erin sa konečne rozhorela iskierka nádeje a potlačila slzy, ktoré sa jej tlačili do očí. Nikdy nemala skutočných priateľov, ale po prvýkrát mala pocit, že niekomu na nej záleží. Otvorila ústa, chcela sa im poďakovať, ale prerušil ju výkrik z poza dverí. Do miestnosti vletel zadýchaný bojovník, oblečenie mal roztrhané a na koži mu zaschýnala krv. Podlomili sa mu nohy, no Arlen ho podoprel a pokojným hlasom sa opýtal, čo sa stalo.
Mathe a Liss nepotrebovali počuť odpoveď. Okamžite opustili miestnosť a vyhlásili, že sa vyzbroja a počkajú vonku.
„Čo sa deje?“ Erin sa dívala na liečiteľov, ktorí sa snažili zastaviť krvácanie. Nemohla prehliadnuť stopy po pazúroch ani ich zhrozené pohľady.
Z ich rozhovoru zachytila niekoľko viet, ktoré jej ihneď všetko objasnili: „Takže sem prišli z juhu. Hovorí sa aspoň o päťdesiatich. Väčšina mužov pred tromi dňami opustila pevnosť a tak skoro sa nevrátia. Nemá nás kto ochrániť. Pokiaľ preniknú až sem, všetci umrieme...“
Dobre vedela, o čom hovoria. Objavila sa ďalšia svorka pripravená podmaniť si nové územie.
„Odchádzame. Nemôžeme im dovoliť dostať sa až sem. Ty ostaneš tu. Keď s nimi skončíme, budeme sa venovať záležitosti so Spolkom,“ Arlen si k sebe pripol niekoľko nožov a skontroloval si meč po jeho boku. Rozbehol sa za ostatnými, no Erin ho zastavila: „Musím ísť s vami. To čo sa deje...je to moja chyba a ja ju musím napraviť.“
Vedela, že by bola príťaž. Nemohla však nečinne sedieť a dívať sa, ako ľudia jej vinou umierajú.
„Nie. Už som ti povedal, že za to nemôžeš. Ostaneš tu v bezpečí. Nepokúšaj sa ma presvedčiť,“ nasilu ju odtiahol od dverí a posadil na posteľ. Bez ďalších slov opustil miestnosť. Až po ich odchode sa odvážila pristúpiť k oknu. Dívala sa na pusté pláne, vyschnuté rieky a mračná na oblohe. Na jej nových priateľov, ktorý sa s kamenným pohľadom na tvári rútili v pred. Na jazdcov, ktorí išli v ústrety istej smrti.
Polhodina cesty južne od pevnosti
Skupina zastala pred koncom útesu, ktorý s druhou, vzdialenou stranou spájal drevený most. Kýval sa nad priepasťou a pohľad na hĺbku pod nimi ich prinútil zastaviť. Po rýchlom preskúmaní terénu sa rozhodli neprechádzať cezeň. Namiesto toho si zložili zásoby do najbližšej húštiny a sami sa postavili na samotní kraj. Vytasili svoje zbrane a ostražito sledovali každý pohyb okolo. Arlen zobral nôž a prerezal laná, ktoré starý most držali. O chvíľu sa takmer celý stratil v hĺbke. Takto im aspoň trochu odrezali cestu. Na zem padala hmla a výhľad sa zhoršoval. Začuli kroky prichádzajúce spoza nich. Alren si priložil prst k ústam a ostatní zatajili dych. Prikrčil sa a tichými krokmi sa vybral smerom ku zdroju zvukov. Aj cez husté mlieko naokolo dokázal rozpoznať ľudské obrysy. Vydýchol si. Za svoj cieľ si zvolil siluetu najbližšie k nim a bez zaváhania jej priložil čepeľ ku krku. Osoba v obrane zdvihla ruky, pričom rozohnala hmlu, ktorá ju obklopovala. Arlen takmer vypustil meč, keď sa pozrel do prekvapenej tváre bielovlasej Sedith. Aj ostatní spoločníci spozorneli, keď sa za ňou vynorila hneď desiatka členov Spolku. Prezrádzalo ich typické svetlé oblečenie a tváre zakryté maskami. Netušil, čo robia tak ďaleko od svojho sídla.
„Nebodaj vám došli zásoby, ktoré ste počas tých niekoľkých rokov nakradli?“ s úškrnom na tvári si užíval každú sekundu. Ostatným naznačil, že pokiaľ ju chcú ešte vidieť živú, majú zložiť zbrane. Síce neradi, ale počúvli.
„No tak Alren. Neuvedomuješ si, že máme spoločné ciele? Obaja chceme zachrániť našu krajinu. Prečo teda proti sebe bojovať? Neprišli sme vám ublížiť. Máte niečo, čo nám patrí a chceme to späť,“ povedala tým istým slizkým hlasom, ktorý Alren veľmi dobre poznal. Pokrútil hlavou, pousmial sa a do druhej ruky zobral jej vlastný meč: „Nemyslím si, že si v pozícii dávať nám podmienky. Teda, pokiaľ nie si pripravená zomrieť.“
Sedith privrela oči a zhlboka sa nadýchla. Keď ich znovu otvorila, zažiarila v nich istota: „Toto má byť tvoja pomsta? Takto si chceš uctiť pamiatku svojich mužov, ktorí položili životy pre tvoj trápny plán zničiť nás? Naozaj chceš chrániť dievča, kvôli ktorej umreli?“
Jej slová ho zasiahli do srdca ako nôž, otvorili mu staré rany. Spomenul si na krv všade na okolo, na vydesené tváre prítomných. Áno, vtedy chcel Erin zabiť. Od vtedy sa však veľa vecí zmenilo. Vietor, ktorý sa nečakane zodvihol mu odhrnul vlasy z tváre a odhalil jeho chýbajúce oko. Nerád spomínal na tie dni. Zaťal zuby a chystal sa niečo povedať, keď ho prerušil rev z druhej strany priepasti. Boli tu. Či chcel alebo nie, odvrátil sa od Sedith a pripravil sa na boj. Vydal rozkazy svojim bojovníkom a oni urobili to isté. Hmla sa už takmer úplne zdvihla a odhalila druhú stranu útesu, na ktorej okraji zastalo hneď niekoľko obrovských šeliem. Prechádzali popri kamennom zráze a stále pozorne sledovali ľudí oproti nim. Niekoľkokrát nahnevane zavrčali, keď nedokázali nájsť bezpečný prechod. Najväčší z nich, vlk so špinavou, bielou srsťou sa otočil a rozbehol sa preč. Ostatní ho nasledovali a za chvíľu sa úplne stratili z dohľadu.
„Len utekajte! Tak vám treba!“ Mathe za nimi s úškrnom zakričal a chystal sa odložiť meč.
Alren však pokrútil hlavou a stále stál v pozore. Niečo tu nehralo. Dokonca aj členovia Spolku si to uvedomili a s pripravenými zbraňami stáli držali obranný postoj.
Zem sa roztriasla. V diaľke zbadali obrysy tých istých netvorov, ktorí sa neuveriteľnou rýchlosťou rútili k priepasti. Nezastavila sa ani na samotnom okraji. Odrazili sa silnými, zadnými labami a bez zaváhania sa vrhli na druhú stranu. Niekoľko z nich skončilo v smrteľnej hĺbke, no väčšina dosiahla svoj cieľ. S pazúrmi pevne zarytými do zeme sa vyškriabali až hore a zaútočili na svojich protivníkov, ktorých ľudské zmysli nedokázali držať krok s ich vycibrenými inštinktmi. Donedávna pokojné miesto sa zmenilo na súboj o život. Bojovníci aj vlci sa zvŕtali v krvavom tanci za sprievodu výkrikov. Dokonca aj slnko sa predralo skrz oblaky, akoby aj ono chcelo poznať výsledok. Ten bol však už vopred daný. Alren sa len tak-tak snažil uhýbať ich presne miereným útokom, pričom sledoval svojich priateľov. Stuhla mu krv v žilách, keď uvidel Liss ležiacu na zemi. Držala sa za rameno a celý rukáv sa jej sfarboval na červeno. Mathe stál pred ňou, unavený no stále pripravený brániť svoju priateľku.
Erin ležala na posteli v pevnosti a s prázdnym pohľadom skúmala strop nad ňou. Po lícach jej tiekli slzy a ona sa ich nepokúšala zakryť. Pýtali sa jej prečo plače, vraj jej pomôžu a všetko sa vyrieši. Pravdou však bolo, že sa nevyrieši nič. Bola to jej chyba. Všetko čo sa dialo v tomto svete.
Dodnes nezabudla na deň, keď sa všetko zmenilo. V to ráno utiekla do mesta, chcela si kúpiť nové šaty, tak ako to jej rovesníčky robia. Konečne len ona sama, bez neustáleho dozoru. Sedith sa však táto pochabosť nepáčila. Poslala po ňu vojakov a ako trest ju zamkla na izby. Do tmavej, smradľavej izby bez okien. Držali ju tam dva týždne. Prosila, aby ju pustili, že sa to už opakovať nebude. Nikto ju však nepočúval. Preklínala Spolok, preklínala to, čo sa z nej stalo. Túžila vidieť ich výraz, keby sa všetko pokazí. Keby sa ich dlhoročná práca rozpadne na prach. Počas dlhých dní v tme sa snažila nájsť si zábavu. Zatvorila oči a predstavovala si stvorenia, aké tento svet ešte nevidel. Smiala sa na vlastnej fantázii. Líška s rohmi, obrovský vlk zahalený v plameňoch, dokonca aj draky z rozprávok. Čas bežal ďalej a jej nenávisť k Spolku sa zväčšovala. So každým odignorovaným výkrikom sa v nej hromadil neudržateľný hnev. Iba ju využívali. Celý jej mizerný život. V hlave si vytvárala predstavu zničeného sveta, v ktorom sa Spolok snaží prežiť. Aby prvýkrát pocítili, aké je to utekať a nebyť si ničím istý. Jej sny sa však zmenili na nočné mory, kde jej netvory obsadili celú zem. Napadli mestá, priniesli so sebou choroby. Prestávalo sa jej to páčiť a od strachu sa často bála zaspať. O niekoľko dní na to sa dozvedela, že sa jej nočné mory stvorené z nenávisti prebrali k životu. Odmietala tomu uveriť, jednoducho to nebolo možné. Až teraz zistila, akú neuveriteľnú silu mali jej myšlienky. Tisícročné dedičstvo jej predkov, ktoré všetci vrátane nej považovali len za klamstvo bolo skutočné. Jej domov mihom oka premenila na peklo. Ona. Nech sa snažila akokoľvek, nedokázala to zvrátiť. Sedith netušila, že ju obvinili právom.
Teraz len nehybne ležala v pevnosti a v rukách stískala vankúš. Nechcela si to priznať, ale zistila, ako raz a navždy vrátiť späť starý svet. Prvýkrát v živote pripustila, že Sedith mala pravdu.
Uvedomila si to, až keď stála zoči-voči smrti. Vlci jej neublížili, pretože vedeli, že s jej smrťou zmiznú aj oni.
Alren sa díval do modrých očí obrovského vlka, ktorý sa skláňal nad telom teraz už bývalej vodkyne Spolku. Z papule mu kvapkala krv a jeho pozornosť sa upriamila na muža pred ním. S vrčaním sa pomaly blížil, akoby vedel, že jeho korisť nemá kam ujsť. V diaľke počul Matheho výkrik. Neodvážil sa otočiť a zistiť, koľkí z jeho priateľov ešte dýchajú. Sklonil hlavu a s vlasmi padnutým v tvári prijal svoj osud. S každým úderom srdca čakal na moment, keď jeho krk pretnú vlčie tesáky. Nič sa však nestalo.
Alren si totiž nevšimol dievča, ktoré sa k nim prihnalo na koni, zoskočilo dole a bez váhania sa vrhla pred neho. Nevšimol si, ako sa jej ostré zuby zaryli do brucha a ona padla dole, do kaluže vlastnej krvi.
„Erin!“ s výkrikom sa vrhol rovno k nej a zúfalo sa snažil potlačiť krvácanie. Dokonca aj vlk zakňučal, akoby si až teraz uvedomil, čo urobil.
„Prepáč mi. Už viem, z kade som ťa poznala. Mrzí ma to...všetko, čo si si kvôli mne vytrpel...“ rozkašľala sa a do očí sa jej natlačili slzy. Arlen ju iba chytil za ruku a pokrútil hlavou.
„To všetko je minulosť. Nebola to tvoja chyba, nič z toho,“ jeho hlas sa triasol, znel takmer ako šepot.
„Od dnes bude všetko dobré. Sľubujem. Nikto už nebude viac trpieť...“ už ďalej nevládala hovoriť. Zatvorila oči a pomaly vydýchla. Obaja dobre vedeli, že to bude naposledy. Nebála sa však vstúpiť do tmy, pokiaľ to znamenalo nový úsvit pre ostatných. Zomrela s úsmevom na tvári, pretože jej smrť mala význam. A to bola najväčšia česť, akú si človek môže želať.
Zodvihol sa vietor a zahalil jej bezvládne telo. Po chvíli Arlenovi zostala len prázdna náruč a stopy zaschnutej krvi. V očiach sa mu odzrkadľoval úžas miešajúci sa so smútkom, keď po prvýkrát uvidel túto stránku mágie.
Vietor sa niesol krajinou ako pieseň o slobode. Všade kam zavial sa nehostinné pustiny menili na kvetmi zaliate lúky. Vyschnuté stromy znovu zarodili a vysušené korytá riek naplnila voda. Netvory obývajúce krajinu sa mihom oka vytratili. Dokonca aj obrovské vlky zmizli, akoby boli stvorené len z hmly. Nikto s preživších nedokázal prehovoriť, všetci len nemo sledovali zázrak pred ich očami. Ich záchrana prišla práve včas. Mathe pevne zvieral Liss v náručí, pripravený položiť za ňu život. Takmer ju stratil. Zvyšní bojovníci si až teraz uvedomili, že ich čaká lepší zajtrajšok. Niektorí z nich plakali od šťastia, iní padli na kolená a vykričali slová vďaky k nebu. Aj Arlen sa konečne postavil z mokrej zeme, no pohľad mal stále upretý dole. Už sa nevládal dívať na to, ako okolo neho vyhasínajú ľudské životy jeho priateľov. A nie len tých. Po prvýkrát videl členov Spolku ako ľudské bytosti, ktoré sa snažili prežiť. Dlhoročný nepriatelia s nimi dokázali spojiť svoje sily a bojovať bok po boku. Pokľakol pred padlými spolubojovníkmi a spojil si dlane pred tvárou. Ostatní nasledovali jeho príklad a so sklonenými hlavami im vzdali poslednú úctu. Nastalo ticho prerušované tichým šepotom modlitieb. Aby slnko osvecovalo ich chodník na ceste do večnosti.
Len málo z nich však vedelo o dievčati, ktoré dalo prednosť krajine pred jej vlastným životom. Alren pochopil, že skutočná mágia sa nikdy neskrývala v nadprirodzenom, ale od nepamäti ležala v hrdinských ľudských činoch. Takých ako tento...